TRETIA MISIJNÁ CESTA – EFEZ (Sk 18,23-20,38)

            Cesta z Antiochie do Efezu bola náročná a nebezpečná. Viedla cez horské končiare, skalné úžľabiny, močariská i soľné stepi. O 350 rokov neskôr touto cestou bol vedený do vyhnanstva Ján Zlatoústy, ktorý o nej napísal ako o bránach pekla. Aj dnes, keď nasledujeme stopy apoštola Pavla, a to poväčšine modernými dopravnými prostriedkami, vyslovujeme obdiv fyzickej i psychickej zdatnosti tohto apoštola.

            Efez bol popri Aténach a Jeruzaleme jedným z najposvätnejších miest staroveku. Stála tu svätyňa bohyne Artemis, jeden zo siedmich divov sveta. Sošky tejto bohyne sa používali ako ochranné predmety vo všetkých krajinách Stredomoria a mesto z ich predaja profitovalo. Okultizmus a mágia v Efeze mali mnoho stúpencov.

            V Efeze Pavol pobudol takmer tri roky. Pokúsil sa tu o novú misijnú metódu. Už nemohol ohlasovať Ježiša v synagógach – až príliš často sa tam rozhovory zvrhávali na nadávky a nezmyselné roztržky. Bolo treba vymyslieť iné vhodné miesto na stretávanie. Čítame, že istý Tyrannus, pravdepodobne novoobrátenec, Pavlovi prenajal priestrannú poslucháreň, možno jedného z piatich mestských gymnázií. Tu Pavol zaviedol verejné prednášky, na ktoré mohol prísť ktokoľvek a boli zadarmo. Doobeda teda využíval miestnosť učiteľ Tyrannus pre svojich študentov, a poobede patrila miestnosť Pavlovi. 

            Tu, v Efeze, sa stretol Pavol s Apollom, mužom výrečným a zbehlým v Písmach. Obaja – Pavol i Apollo - boli ohnivo oduševnení za Krista, ale ich spôsoby ohlasovania boli rozdielne. (Písmo nič nehovorí o Pavlovej žiarlivosti, ale vieme si predstaviť, že ctižiadostivý Pavol nemusel Apollove schopnosti a poslanie rešpektovať hneď od začiatku.) Apollove prednášky boli typické platónskym vzletom myšlienok, jeho rečnícky štýl bol elegantný, páčil sa vzdelaným Grékom. Naproti tomu Pavol bol realista a poslucháčov strhával silou skutočnosti a vášnivou rétorikou. Apollo vysvetľoval Bibliu na príkladoch a príbehoch, ktoré nevynucovali konečné rozhodnutia, naproti tomu Pavlove kázne otriasali poslucháčmi, vyrušovali zo spokojnosti a nútili ich robiť najvážnejšie rozhodnutia. Oba tieto spôsoby ohlasovania v Cirkvi sú prítomné a potrebné a hoci čítame, že každá skupina poslucháčov preferovala toho „svojho“ kazateľa, Pavol i Apollo si boli vedomí, že stoja v službách toho istého Pána a jeden druhého si vážili.

            Zato od bratov vo viere z Jeruzalema sa Pavlovi dostávalo nemálo urážok. Jeruzalemčania prichádzali do novovzniknutých kresťanských obcí a rozosievali nepokoj, keď veriacich miatli tvrdením, že Pavol vôbec nie je apoštol – učí nesprávnym veciam, nikdy nevidel Ježiša, je zradca Zákona, intrigán a čudák. Z Pavlových listov cítime, koľko si pre tieto reči vytrpel! Asi nič ho tak nebolelo ako dostávať toľko jedu spod bratovho zuba!

            V Efeze sa na počesť bohyne Artemis každé štyri roky konali veľké májové slávnosti, na ktoré putovali ľudia z pobrežných miest, blízkych ostrovov i vnútrozemia, aby si uctili veľkú bohyňu Artemis a poriadne sa vybúrili. Pavol si bol vedomý veľkého prílivu ľudí a rozhodol sa, že ho využije na rozšírenie kresťanských ideí. Neuvedomil si však, že jeho hlavnými protivníkmi tentokrát nebudú čarodejníci, neviestky a spustnuté kňazstvo, ktoré sa bude tmoliť okolo bohyne Artemis, ale obchodný, podnikateľský svet. A ten rýchlo zavetril ohrozenie zo strany Pavla.

            V mene všetkých podnikateľov prehovoril k zhromaždenému ľudu podnikateľ a zlatník Demeter. Lukáš s jemnou iróniou pripomína charakteristický rys duše davu: „Väčšina vôbec nevedela, načo sa vlastne zišli.“ Demeter predniesol vynikajúcu demagogickú reč, v ktorej okrem dôrazu na náboženskú tradíciu a lokálny patriotizmus spojil ohrozenie ziskov z predaja s nevyhnutnosťou prepúšťania a znižovania platov zamestnancom. Strach pred hladom vždy zostrí zrak. Len to bolo treba robotnému ľudu šikovným spôsobom povedať! Celé mesto sa vzbúrilo proti Pavlovi, až musel z Efezu natrvalo odísť.

            Pavol cítil potrebu ísť ďalej. Lákali ho veľké mestá, kde bola možnosť čo najväčšiemu množstvu ľudí povedať o Kristovi. Jeho tajnou túžbou bol Rím. Neskoršie napísal Rimanom: „Už dlhé roky túžim prísť k vám.“ (15,23) Ale Duch neustále brzdil toto jeho želanie. Rím sa mal stať Petrovou doménou. Pavol sem prišiel až neskôr a len ako väzeň.

            Keď ešte raz v budúcnosti prechádzal Pavol okolo Efezu, ani doň nevošiel. Tých, s ktorými sa chcel stretnúť, povolal do blízkeho Milétu.

            Efez zohral dôležitú úlohu v dejinách kresťanstva. Celkovo sa tu konalo deväť cirkevných snemov. Na jednom z nich bola vyhlásená mariánska dogma uctievania Panny Márie ako Matky Božej.

            Cirkev v Efeze bola lepšie zorganizovaná ako raná cirkev v iných mestách. No žiaľ, duchovná úroveň jej veriacich sa nedokázala udržať na pôvodnej výške, akú mala v časoch založenia Pavlom. Efezu a blízkym mestám sú adresované mnohé výčitky uvedené k Knihe Zjavenia, usvedčujúce z upadnutia do vlažnosti a svetáctva. Efez bol aj sídlom neslávne známej tzv. „zbojníckej synody“, na ktorej sa hádky medzi fanatickými mníchmi a rozkolníckymi biskupmi zvrhli v surovú bitku. To sa už kresťanstvo stávalo stále viac vecou politiky a moci. Islamu potom nebolo ťažké prejsť ponad náboženstvo zmeravené vo formulkách – a dnes na tomto území pod útlakom Turkov žije iba hŕstka kresťanov.

(zdroje: František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol, Yves Ivonides: Obor kresťanstva)